„Tati, dávaj pozor!“ ozvala sa so starosťami Babs. Dve ťažké kovové tehličky práve s rachotom dopadli do krabice s nápisom Vyhodiť.
„Musíš to ukladať opatrnejšie. Vieš predsa, že niektoré vynálezy deduška Ala vedeli byť poriadne nebezpečné.“
Pán Bruman sa zúfalo pozrel na svoju dcérku a sťažka si povzdychol: „Nechápem načo tu všetky tie haraburdy skladoval. Neverím, že by toto ešte niekedy použil.“ Vzal zo stola guču zmotaných káblov, chvíľu sa ju snažil rozuzliť, ale nakoniec ju len opatrne priložil ku tehličkám do škatule. „Na dnes mám dosť.“ a s dupotom odišiel z povaly.
Babs osamela. Napravila si svoje neposlušné hnedé vlásky a zhlboka sa nadýchla rozhorúčeného vzduchu na povale. Zrniečka prachu jej zaplnili pehavý nos. Rozhliadla sa okolo. Akoby tu zastal čas. Už takmer rok sa nikto nedotkol vecí, ktoré po deduškovej smrti ostali v starom dome. Dedkove denníky boli stále pootvárané na policiach veľkej knižnice, jeho nástroje sa povaľovali po zemi a návrhy na vynálezy ležali zaprášené na pracovnom stole.
Povala bývala deduškovým kráľovstvom. Jeho vnučka, Babs Brumanová, to tu zbožňovala tiež. Kedysi u dedka trávila každé jedno poobedie. Sledovala ako starý otec zhotovuje rozličné prístroje, a vždy mu pri tom pomáhala. Dlho túžila byť ako on - každý deň prichádzať s fantastickými nápadmi a zhotovovať si ich.
Teraz, keď do starého domu vrátila, uvedomila si, že jej deduško aj po roku stále veľmi chýba. Akoby som prišla o najlepšieho kamaráta a o pár týždňov prídem aj o miesto, kde sme spolu prežili všetky tie skvelé dni.
Pred nedávnom sa totiž Babsiny rodičia rozhodli dom predať. Asistovala im pri tom pani Rúženková z realitnej kancelárie:
„Zlatíčka, ten váš dom, to je nád-he-ra. Ale všade samé haraburdy. Zbavíme sa ich!“ Začala pobehovať medzi izbami, všeličo premeriavať a presúvať. „Dáme preč tieto hnusné závesy, koberce, tapety, vymaľujeme steny a budú tu chcieť bývať všetci. Verte mi, viem čo robím.“
Tak sa Brumanovci pustili do vyprázdňovania domu. Postupne prechádzali každou miestnosťou a delili veci na tie čo sa ešte dajú použiť a tie, čo poputujú rovno do koša. Mama s ockom so závratnou rýchlosťou plnili krabice predmetmi na vyhodenie. Babs to trhalo srdce. Deduško venoval svojím vynálezom celý život. Na tých dvoch kovových tehličkách, čo ocko práve vyhodil, pracovali spolu s Babs jedny celé zimné prázdniny. Bol to perinadiátor. Babs si vždy pred spaním vložila tehličky do vrecka všitého v jej perinke, kde sa nahriali a rozohriali postel na príjemnú teplotu. To bol však jeden z dedkových najpraktickejších vynálezov. Väčšinou nikto nechápal načo jeho výtvory slúžia. Rodina i známi si mysleli, že sa starý pán už nadobro zbláznil. Načo by komu napríklad bola taká sprcha, z ktorej nešla voda ale šľahali špicaté ľadové cencúle. Alebo super silný magnet, ktorý by k sebe dokázal pricucnúť aj kamión. No snáď tou úplne najväčšou zvláštnosťou bolo akvárium na samovznášajúcej sa doske. Každé ráno sa doska vzniesla a lietala po deduškovej záhrade aby boli jeho rybičky na čerstvom vzduchu.
Babs na rozdiel od dospelákov poznala príbehy týchto objavov. Vždy pred spaním prosíkala aby jej ich dedko rozprával. Zaspávala tak s predstavou ako starý otec bojuje s príšerným trolom Zubkazom, ako už-už prehráva no vytasí svoj príručný vystreľovač otrávených špáradiel a zvíťazí. Alebo ako spolu s kamarátmi nastraží umelé tornádo pomocou umelo-tornádovača a tak porazí šialeného čarodeja Renimosa. Verila, že všetky tie príhody naozaj zažil a že tie dobré i zlé tvory niekde skutočne existujú. Veď prečo by deduško klamal.
Postupne však začala pochybovať. Čím viac sa pýtala, tým sa jej zdali deduškove odpovede menej uveriteľné.
„A prečo si potreboval toto jojo?“
„To nie je jojo ale meter na hľadanie najhlbšieho miesta pod zemou. Museli sme v Sklenenom svete vyslobodiť z najhlbšej jaskyne hilky. To sú také čarovné tmavočervené vtáky.“
„Niekto ich tam väznil?“ vyvaľovala naňho Babs oči.
„Áno. Zlý netvor čo ich chcel predať. Perie hiliek totiž dokáže liečiť akékoľvek zranenie.“
„Zlý netvor?“ začudovala sa Babs.
„Chlpatý netvor s dlhokánskymi nohami. A chodil takto aha: Uaaaa!“ deduško začal hrozitánsky kráčať smerom k vnučke a kričal pritom na celú povalu. Babs pred ním utekala a výskala od strachu i od radosti. Túžila sa tiež niekedy dostať do sveta kde deduško všetky tie úžasné veci zažil. Bolo to krásne a magické miesto, kde spoznal mnoho priateľov. Dokonca i kvety a stromy tam mali magickú moc. Veľmi mu túžila tie príbehy veriť. Chcela v ňom vidieť hrdinu, záchrancu čarovných bytostí a nie zúfalého vynálezcu ako všetci ostatní.
A potom, jedného dňa, pred troma rokmi o nej Nikola Karakusová po škole rozhlásila, že verí na rozprávky, ktorým veria len decká čo kadia do plienok. Vyslúžila si vtedy prezývku Bobkaňa. Všetci ju tak volajú až do dnes, aj keď už dávno nie je žiadne malé decko. Veď minulý týždeň oslávila svoje desiate narodeniny. Hnevala sa ako jej deduško mohol niečo také spraviť.
Jedného dňa, keď si tú hlúpu prezývku musela vypočula viac krát ako obvykle prišla k deduškovi a nahnevane mu oznámila, že jeho hlúpym rozprávkam už neverí.
„To ale nie sú rozprávky Babsinka. Naozaj sa to stalo. V Sklenenom svete. Na tom najkrajšom mieste aké poznám.“ odpovedal zmätene.
Povedala mu len, že už nechce aby jej viac čokoľvek také hovoril a odišla za rybičkami na záhradu. Prestala veriť jeho príbehom a hnevala sa, že ju tak dlho klamal. Odvtedy k nemu chodila už len na oslavy narodenín. Ani deduško už nikdy viac nespomenul Sklenený svet. Muselo mu byť jasné, že konečne vyrástla z jeho výmyslov.
Babs si smutne povzdychla a rozhliadla sa po povale. Pristúpila k veľkej skrini s množstvom podivných predmetov, ktoré si deduško priniesol zo svojich výprav. Deduško by nikdy nedopustil, aby sa im niečo stalo. Čo len s vami spravím? Odrazu sa ozval strašný rachot. Cez strešné okno vletel na povalu holub, vystrašene hrkútal, trepotal krídlami a narážal do starej skrine. Zúfalo sa snažil dostať von, no len rozhadzoval veci okolo seba.
„No tak ty hlupáčik. Tadiaľto môžeš vyletieť.“ vyliezla na spodnú poličku skrine aby dosiahla na okno a otvorila ho dokorán. Vtáčik zbadal svetlo, zamieril ku oknu a spokojne vyletel von.
„Skvelé! To je teda neporiadok!“ zaskočila z poličky a začala zbierať rozhádzané veci po zemi. Medzi nimi sa zalesklo zvláštne zdobené puzdro. Boli na ňom krásne kresby a nápis, zložený zo znakov, ktoré Babs nepoznala. Chvíľu študovala obrazce a potom krabičku otvorila. S údivom z nej vytiahla staré okuliare. Ale veď deduško Al ani nikto z rodiny okuliare nenosil. Čie môžu byť? Rám mali poriadne ošúchaný a sklá samý škrabanec, akoby ich niekto často nosil. Rozhodla sa, že si ich nechá na pamiatku, no najskôr musí vyskúšať ako jej sedia. Odložila obal a pristúpila k zrkadlu. Pre istotu sa započúvala, či sa nevracia ocko, no bolo počuť len vzdialené odbíjanie zvonov. Usmiala sa na seba do zrkadla a nasadila si okuliare.