Svet sa Babs pred očami odrazu premenil v čiernotu. Pocítila ako padá niekam hlboko a čiernota sa začala meniť v šialený vír farieb. Radšej rýchlo zatvorila oči. Padala stále hlbšie a hlbšie až kým nepocítila mäkký koberček pod nohami.
Srdce jej búšilo ako o dušu. Pootvorila oči. To čo uvidela cez okuliare vôbec nedávalo zmysel. Nestála už pri zrkadle na deduškovej povale, ale uprostred veľkej lúky, ktorú obkolesoval tmavý hustý les. Zrazu zbadala, ako si pred ňou poletuje vtáčie pierko. Malo krásnu vínovo červenú farbu. Trošku povyskočila aby ho chytila. Zdvihla zrak k modrej oblohe a uvidela húf nádherných vtákov s obrovitánskymi krídlami. Elegantne si plachtili vzduchom a spokojne vyspevovali škrekľavú pesničku. Zvláštne, vyzerajú presne ako hilky z príbehov deduška Ala. Schovala si pierko do vrecka a s úžasom sa rozhliadla po lúke na ktorej stála. Prekrásne sýtomodré kvety ju osvetľovali ako stovky nehasnúcich sviečok. Vyzeralo to kúzelne. Samotný pohľad na tú krásu vyčaril Babs na tvári úsmev.
Natiahla ruku k jednej z kvetín a dotkla sa jej. V momente ju opustil strach a naplnil ju pocit pokoja a šťastia. Od radosti sa nahlas rozosmiala. Nerozumela tomu, no toto miesto jej dodávalo silu a pocit, že všetko je tak ako má byť. Zatúžila preskúmať čo sa tu ešte ukrýva a tak vykročila smerom k vysokému topoľu.
Vtom však niečo za ňou zašuchotalo. Spomalila a zbystrila všetky zmysly. Zbadala, ako sa k nej zozadu blíži obrovský tieň. Opatrne sa otočila. Za ňou stála biela príšera, celá chlpatá a vysoká takmer tri metre. Plíživo sa nakláňala ku dievčine. Babs nečakala, rýchlo sa zvrtla a rozbehla sa ako najrýchlejšie vedela na okraj lúky, k hustým kríkom. Vkĺzla do kríkov a schúlila sa do klbka. Vlhká hlina jej premočila nohavice úplne do nitky. Rukami si zakryla tvár pred tou hrôzou a bez premýšľania si zložila okuliare z tváre.
Celý svet sa opäť začiernil. Zdalo sa jej, že ju veľká neviditeľná ruka ťahá silno nahor. Potom pocítila prach a teplý vzduch v nose. Sedela na zemi deduškovej povaly. Ešte stále sťažka dýchala a nohavice mala celé špinavé. V ruke držala okuliare, ktoré akoby ju preniesli do podivného sna. Niekde vonku stále odbíjali hodiny. Zdalo sa, že neprešla ani sekunda odkedy si okuliare na povale nasadila. Vôbec to nedávalo zmysel. Celá roztrasená obišla leňošku pri krbe a pohľad jej padol na jeden z otvorených denníkov deduška Ala. Na prvej stránke bol detailný nákres púzdra podivných okuliarov a nad ním nápis: Al Bruman – Príbehy zo Skleneného sveta. Na druhej strane bolo akoby v zhone načmárané: Pre Babs k jej 10 narodeninám. Aby opäť uverila, že zázraky existujú.