Babs prebudil príšerný krik. Slnko práve vychádzalo a ožarovalo lúku, ktorá však teraz vyzerala inak. Modravky na nej už nežiarili. Akoby sa schovali pod zem.
„Momo čo sa to deje?“ spýtala sa vystrašene dievčina. Bambúch vstal a zadíval sa smerom k lesu. Práve odtiaľ prichádzal ten príšerný rev.
„Uteč, Babs Brumanová!“ otočil sa Momo naliehavo na dievčinu.
Babs sa postavila a prešiel ju mráz po chrbte. Od lesa sa k nim blížili čierne postavy na obrovských motorkách. Ohlušujúco revali a ničili všetko okolo.
„Uteč Babs Brumanová!“ zakričal znova bambúch.
„Nenechám ťa tu.“ vykríkla zmätene.
Netvory sa približovali závratnou rýchlosťou. Dievčina tam len stála, neschopná jediného pohybu. Vtom si uvedomila, že na motorkách nie sú ľudské bytosti, ale obrovské slizké slimáky. Mali cez dva metre a tvár pretkanú hrubými žilami. Boli oblečení v čiernych kabátoch a cez hlavu mali uviazanú červenú šatku. Namiesto skutočných rúk a nôh mali železné končatiny, akoby ich ukradli z robota. Každý slimák držal v ruke nôž a nebezpečne s ním mával. Už boli takmer pri nich.
„Uteč!“ ozval sa zúfalo Momo, no cez hukot motoriek ho bolo ledva počuť.
Na útek bolo neskoro. Beštie ich obkolesili a krúžili okolo ako supy. Motorky rozrývali pôdu a hučali na celú lúku. Odrazu slimáky vytiahli dlhokánske pušky a naraz vystrelili vysoko do vzduchu. Z každej zbrane vyletel hrubý povraz. Laná sa poprepletali medzi sebou a vytvorili sieť. Tá až nečakane rýchlo spadla na Moma s Babs. Bola taká ťažká, že aj mocný bambúch sa pod ňou bezmocne krčil. Zo všetkých síl nadvihol aspoň kúsok siete.
Očami plných zármutku pozrel na dievčinu: „Babs Brumanová, prosím. Uteč!“
Celá vystrašená vyliezla spopod siete ako najrýchlejšie vedela. Strach, ktorý jej zvieral žalúdok ju prinútil dať sa do behu. Príšery chvíľu akoby nechápali čo sa stalo. Využila moment prekvapenia a tesne sa vymanila z obkľúčenia. S nádejou na útek pocítila nový nával energie a bežala až k veľkému osamotenému topoľu. Vytiahla z vačku harpúnu, vystrelila na strom, zatlačila spätné navíjanie a vytiahla sa do hustých konárov. Zvrchu videla ako slimáky uväzňujú Moma a ako sa pod ňou niekoľko z nich pokúša vyliezť na topoľ. Nemala kam ujsť, ani ako sa brániť. Nepriateľov bolo priveľa. Keby tu bol deduško Al, určite by mal pri sebe vynález, ktorým by zloduchov premohol, no ona bola úplne bezbranná. Jeden zo slimákov sa k nej pomaly približoval. Pokúsila sa vyliezť vyššie no vedela, že tento boj nevyhrá. Zatvorila oči a prosila o jediné - nech môže byť opäť na povale u deduška. Zdvihla ruku k tvári a strhla si okuliare.
Hukot motoriek prestal ako na povel. Vzduch bol ťažký a plný prachu. Babs pomaly otvorila oči. Sedela na leňoške deduška Ala a zdalo sa, že odkedy odišla do Skleneného sveta tu neprešla ani minúta. Na povale bol taký kľud, že len ťažko dokázala uveriť tomu čo sa práve udialo. Iba jej telo vypovedalo o hroznom zážitku. Stále sa celá triasla strachom. Chcelo sa jej plakať a kričať zároveň. Nedokázala Moma zachrániť. Jej deduško chránil celé skupiny zázračných tvorov a ona nezvládla ochrániť ani jedného. Bála sa, že Moma už nikdy neuvidí. Vysilená strachom si ľahla na leňošku a zaspala plytkým spánkom.