Bolo niečo po polnoci. V celom dome deduška Ala vládol pokoj, iba Babs sa už niekoľko hodín prevaľovala na leňoške a nedokázala sa zbaviť myšlienok na bambúcha Moma. Vždy, keď zatvorila oči, uvidela ho ako sa trápi, niekde v zajatí slimákov. Bolo jej z tej predstavy príšerne. S povzdychom sa pretočila na bok a načiahla sa po malý hnedý zápisník po starom otcovi. Začala v ňom listovať. Bol plný nákresov a poznámok o tvoroch zo Skleneného sveta. Našla v ňom aj stranu o slimákoch.
Slimáky obrovské
Nebezpečné stvorenia, ktoré mali donedávna jednu veľkú slabinu - ich pomalé slimačie tempo sa im mnohokrát stalo osudným. Pred pár rokmi však slimák Ajtanus prišiel s objavom turbo motorky, prispôsobenej pre slimačie telo a potreby (bohužiaľ, ja sám som vo svojej nevedomosti prispel k vývoju tohto nebezpečného vynálezu). Vďaka týmto motorkám sa slimáky začali pohybovať až nezvyčajne rýchlo.
Slimáky sú potomkovia ukrutánskeho slimáka Orateza. Práve jemu musela legendárna dedina Atilu rok čo rok obetovať jedno mladé dievča.
Odporúčaný vynález pri stretnutí: zmrazovacia sprcha (vid. strana 95)
Oratez porazený Alom Brumanom (mnou) - zmrazený na kosť pri Spievajúcom jazere
Babs si spomenula na jeden zo svojich obľúbených príbehov. Deduško v ňom porazil slizkého netvora s kovovými nohami, a to s pomocou sprchy, z ktorej šľahali ľadové cencúle. No jasné! Ako som mohla zabudnúť? Odhodlane sa postavila a začala sa prechádzať sem a tam. S deduškovou sprchou slimákov porazím! Musím sa tam vrátiť a zachrániť Moma. Všetko čo potrebujem vedieť o Sklenennom svete je ukryté v deduškovych príbehoch a v tomto zápisníku.
Začala v zápisníku listovať ako o dušu. Nechcela vynechať nič čo by jej mohlo byť užitočné. Skončila až nadránom, kedy s prvými slnečnými lúčmi otvorila skriňu s deduškovými vynálezmi. Povyberala z nich tie, ktoré by sa jej v Sklenennom svete mohli najviac hodiť. Vyložila ich na stôl a skúmala ako ich vylepšiť. Deduško ich predsa len vyrobil už pred dávnymi rokmi a technológie odvtedy pokročili. Všetky sa jej podarilo zmenšiť a tak ich hravo naskladala do batohu. V skrini našla aj dedkov maskáčový kabát. Bol jej síce trochu veľký, no bol teplý a bude v ňom nenápadná. Navyše mal plno vreciek, dokonca aj jedno super tajné, do ktorého si schovala deduškov zápisník. Nakoniec si zaplietla neposlušné vlasy do vrkoča, vyhodila si veľký batoh na plecia a predstúpila odhodlane pred zrkadlo. Takmer sa nespoznávala. Bola odhodlaná dostať Moma na slobodu.
Zatvorila oči a nasadila si podivné okuliare. Zem pod nohami jej začala miznúť, ucítila ako padá do hlbokej priepasti až kým ju neožiarilo silné slnečné svetlo. Pomaly otvárala oči aby mu privykla. Sedela na konári listnatého stromu, presne na tom istom mieste ako naposledy, keď utiekla pred slimákmi. Krásne kvety Modravky začali opatrne vykukovať spopod zeme, no akoby ešte stále nedokázali uveriť, že nebezpečenstvo už pominulo. Odkláňali sa od miest kde pred pár dňami slimačie motorky rozryli zem a vytvárali tak cestičku mieriacu rovno do hlbokého lesa.
Babs zliezla zo stromu, prešla cez lúku a zastala až celkom na jej okraji. Z lesa pred ňou šiel strach. Bol taký hustý a prerastený ostnatými kríkmi, že sa doň dalo vstúpiť iba cez malý otvor, ktorý vysekali slimáky. Babs vytiahla baterku a posvietila na úzku cestičku medzi stromami. Odrazu dostala pocit, že niečo nie je v poriadku.
Čo ak je to magický les a do svojho vnútra nevpustí nikoho iného okrem slimákov a ostatých Mortanov? Preblesklo jej hlavou. Nepreháňaj. Je to len tmavý les.
Zhlboka sa nadýchla a spravila prvý krok do čiernoty. Sláva! Oboma nohami stála na mechom porastenej zemi. Nič sa nestalo. Už oveľa odvážnejšie vykročila ďalej. A v tom sa ozval strašný rev. Akási príšera zletela zo stromu, strhla ju k zemi a priložila jej ku krku nôž.
Syčala jej do tváre: „Čo maličká?! Myslela si si, že nám ujdeš čo? Žiadne také, teraz pôjdeš pekne so mnou. Odovzdám ťa slimákom.“