„Musí tu byť!“ zamumlal Lufo a rozsvietil plamienok na náramku. Uvideli tak aspoň kúsok pred seba. Stredom tunela viedla úzka betónová cestička. Po jej stranách sa na zemi nachádzali hlboké jamy, prekryté hrubými železnými mrežami. Vyzerali ako podzemné cely a všetky boli prázdne.
Vykročili po cestičke smerom k bielemu svetlu. Postupovali veľmi opatrne, akoby na nich z každej strany už-už malo vyskočiť zabijacké monštrum.
„Tam!“ skríkla Babs. Lufov náramok ožiaril jamu, z ktorej na nich pozerali desiatky veľkých ligotajúcich sa očí. Pod mrežami sa tlačilo najmenej 20 bambúchov. Malý biely ohník bolo to jediné čo ostalo z ich majestátnej bambúšskej vatry.
„Babs Brumanová!“ ozvalo sa zdola. Momo sa pretlačil až k mrežiam a načiahol svoju veľkú chlpatú tlapu k dievčine.
„Momo, dostaneme vás odtiaľto. Neboj.“
„To som zvedavý ako chceš všetkých tých obrov dostať z hradu,“ ozval sa nahnevaným hlasom Lufo, „ja som ti hovoril, že aj toho jedného je ťažké prepašovať von.“
Medzi bambúchmi to nervózne zašumelo. Nedokázali si predstaviť, že v podzemí ostanú čo i len o minútu dlhšie.
„Niečo vymyslím, nebojte sa.“ upokojovala ich Babs. „Určite sa tu nájde niečo, čo nám pomôže ujsť.“
No v tmavej jaskyni nevidela nič iné ako železné mreže prekrývajúce podzemné cely. V tom odkiaľsi zavanul studený vietor.
„Lufo, akoto že je tu prievan?“ spýtala sa s napätím.
Malý tvorček namieril svetlo z rozmrazovača na strop. Priamo nad nimi zbadali širokú šachtu, ktorej koniec bol až niekde v nedohľadne.
„Jasné! Jedna cela tu bola vybudovaná tak aby do nej mohli spúšťať väzňov zvrchu slimačej skaly. To znamená, že táto šachta, vedie až úplne hore, na slobodu. Ale Babs, ani ja by som cez ňu nedokázal vyliezť von, je nekonečne vysoká.“
Babs sa zamyslela. V hlave si prebehla všetky vynálezy čo mala so sebou. Niečo v batohu nás odtiaľto musí dostať von…Mám to! Vyriešim to ako deduško v príbehu o záchrane oceľového draka.
„Lufo, zvládol by si cez tunel vyletieť až hore? Požičiam ti môj skate.“ spýtala sa Babs a vytiahla z batohu malú krabičku, veľkú asi ako bonboniéra.
„Jasné, s tvojim skatom to pôjde! Načo ti je tá škatuľka?“
„To je megamagnet. Pritiahne k sebe všetko železo v okolí. Aj tieto mreže.“ zohla sa a pár krát pobúchala po mrežiach väznice bambúchov. Potom ukázala hore: „Potrebujem aby si megamagnet upevnil na vrchu šachty.“
Lufo na ňu s váhaním pozrel: „Ale tie mreže sú silno upevnené v zemi. Magnet ich určite nedokáže vytrhnúť. To nebude fungovať.“
„Počúvaj ma,“ povedala odhodlane, „bambúsi sú dosť silní na to, aby mreže vylomili. Keď potom zapneš megamagnet na maximum, pritiahne k sebe mreže aj s nákladom akým sú bambúsi.“
„Ach no dobre,“ prevrátil očami čierny tvorček. Vyskočil na skate a vytrhol dievčine z ruky krabičku. „Aj tak nič lepšie nemáme. Ty vybav bambúchov a ja letím.“
Vletel do šachty a stratil sa niekde v tme. Ešte chvíľu počuli zvuk skatu, ktorý stále viac a viac slabol.
Babs sa zohla k bambúšskej cele: „Budem potrebovať vašu pomoc. Musíte sa postaviť jeden na druhého, aby ste dočiahli na mreže. Tí navrchu potom s mrežami poriadne zalomcujú a skúsia ich vylomiť. Pripravení?“
Momo a jeho kamaráti začali odhodlane prikyvovať. Polovica bambúchov vyliezla na plecia tej druhej polke aby dosiahli na mreže. Lomcovali s nimi až kým sa neozval príšerný rachot. Mreže praskli a ostali celou váhou v rukách bielych tvorčekov. Vtedy bambúsi stratili rovnováhu a rozpačito zavzdychali. Len-len dokázali udržať váhu železných mreží nad hlavami.
„To zvládnete! Spodný rad - poriadne sa chyťte nôh bambúchov nad vami, magnet pritiahne mreže aj s va…“ no nestihla dopovedať svoj plán.
Lufo presne v tom momente doletel až na vrch šachty a cvakol tlačidlom na megamagnete. Ten zo seba vystrčil silné tyče a zavŕtal ich do steny tunela. Potom začal magnet pôsobiť. Železné mreže bambúšskej cely sa začali zdvíhať a biele tvorčeky sa odrazu cítili akosi neprirodzene ľahkí, až napokon ich nohy vyleteli do vzduchu ako pierko. Babs ostala s otvorenými ústami pozerať na dvojrad bambúchov vyletujúcich z väzenskej jamy.
„Chyť sa ma, Babs Brumanová!“ zakričal Momo. Na poslednú chvíľu sa stihla zachytiť Momovej nohy. Leteli dlho, až niekoľko sto metrov, keď sa konečne železné mreže pretočili a prichytili k magnetu. Bambúsi jeden po druhom povyskakovali na slobodu.
Všetci spolu stáli na vrchole obrovskej slimačej skaly. Vyviazli bez jediného škrabanca. Oči bielych tvorčekov ožili a na tvárach sa im zjavil širokánsky úsmev. Po dlhej dobe sa mohli zhlboka nadýchnuť čerstvého vzduchu. Konečne boli voľní.