„Priprav sa, že budeš ohromená.“ zašepkal Lufo keď po dlhej dobe konečne zastali uprostred vysokánskej žltohnedej trávy. Jej steblá siahali Babs až nad hlavu a ktokoľvek iný ako Lufo by sa medzi nimi rýchlo stratil. Ale malý čierny tvorček vyzeral, že vie presne kam ide.
„Sme na okraji lúky, slimačí hrad je len kúsok od nás.” Rozhrnul trávu pred sebou a v diaľke sa zjavila mohutná skala, s vrcholom siahajúcim až niekde do oblakov.
„To je Slimačia skala. Slimáky do nej vytesali hrad. Je až tam hore, vidíš?“, ukázal prstom kamsi k oblohe. „Skoro ho už cez oblaky nevidno. To je ale nádhera čo? Sú úžasní.“
Babs prevrátila očami. Ku hradu šli dva dni a dve noci a ona celý ten čas musela počúvať o dokonalosti slimákov - akí sú mocní, koľko krajov dobili a koľko peňazí nazhŕňali. To je ale otrava! Radšej som ho tam mala nechať zmrznúť. Pomyslela si niekoľko krát počas cesty. No teraz mu musela dať za pravdu. Miesto, pred ktorým sa ocitli, potvrdilo všetky Lufove slová.
Prižmúrila oči a zadívala sa na skalnatý útes. Gigantický hrad zapadal do skaly akoby v nej bol už od počiatku vekov. Nedal sa dobiť zvrchu, ani zospodu. Namiesto hradných veží mal totiž špicaté ulity pokryté ostňami a k hradnej bráne neviedli žiadne schody, výťah ani rebrík.
„Ako sa dostaneme tam hore?“ spýtala sa Babs.
„Presne! Už ti to začína dochádzať,“ usmial sa Lufo, „do hradu sa dostaneš jedine, ak to slimáky chcú. Takže musíš byť ich kamoš alebo zajatec. Ja som jedno a ty to druhé.“
„Takže? Pričaruješ nám krídla?“ podpichla ho Babs.
„To by sa ti páčilo čo?“ odpovedal. „Neboj sa. Niečo ešte lepšie. Vyvezie nás tam slimačí taxík. Kolmo hore po skale.“
„Kolmo...?“ Babs nasucho prehltla. Bolo to ako liezť po stene sto poschodového mrakodrapu.
„Začínaš sa báť?“ zaškeril sa Lufo.
„Vôbec nie. Ale nezabudni, že potrebujem aj môj batoh.“
„To v dohode nebolo.“ osopil sa.
„Bez neho to nezvládnem“ vysvetľovala, „je v ňom všetko čo potrebujem na záchranu Moma.“
Čierny tvorček si nahnevane povzdychol no nakoniec súhlasil: „Dobre teda. Batoh ti vezmem ja. Ach jaj, dúfam, že za teba dostanem poriadne zaplatené...Takto riskovať Lufo, nie si už predsa najmladší...ak ťa odhalia, to bude koniec tvojej....“
„Čo sa so mnou stane keď...no vieš.“ prerušila ho Babs.
„Najskôr ťa predvediem pred slimačieho kráľa. Nový panovník má tú najrýchlejšiu motorku, ale jeho hlava je neskutočne pomalá. Dajú ťa do žalára a…aha, toto som ti asi pred tým nespomenul. Slimáky väzneným zradcom odtínajú hlavy hneď na ďalšie ráno.“
„Čože?! To teda v dohode nebolo.“ vykríkla od strachu Babs.
„Tak to sme si kvit, krpaňa.“ zachechtal sa čierny tvorček. „Ale to máš jedno, nie? Aj tak ťa ešte v tú noc vyslobodím.“
„Fajn,“ odpovedala s malou dušičkou, „tak na mňa hlavne nezabudni.“
„Ale to nemaj pochýb.“ povedal protivným tónom. „No a potom budeme musieť vyslobodiť toho tvojho bambúcha.“
„Ako to myslíš, že budeme?“ spýtala sa prekvapene.
„Tak ako to hovorím. Bezo mňa to nedáš.“ oznámil rozhodne.
„To od teba nemôžem chcieť. Čo ak na to príde Zlodej duši? Čo ak ťa pristihnú slimáci?“
„Už som povedal. Zlodeja duší sa nebojím a sláva z úspechu bude koniec koncov moja, takže je pre mňa dôležité aby si to zvládla. Slimáky sú super ale ja jediný som ešte lepší.“
„Ďakujem! Ďakujem najviac na svete!“ Mala ho chuť vyobjímať, ale Lufo si jej radosť nevšímal. Vytiahol z vrecka zopár pokrčených papierov a rozprestrel ich na zem.
„Nekecaj a pozri sa sem.“ postupne sa na papieroch začali objavovať čiary. Boli to mapy, na ktorých bola vykreslená spleť chodieb a miestností v slimačom hrade.
„Žalár je tu,“ ukázal na malý štvorec na mape, „keď ťa z neho dostanem, prejdeme cez túto dlhú chodbu. Je plná strážcov, ale neboj sa, nikto z nich neodolá mojej vínnej pálenke. Podstrčím im ju hneď ráno, ako darček od obdivovateľa. Za pár hodín budú tuhí.“
„Ako to vieš tak isto?“
„Pár krát som to už skúšal.“ odpovedal s pobaveným úšklebkom na tvári.
„Strážcovia si musia myslieť, že majú ohromné množstvo obdivovateľov.“ pousmiala sa dievčina.
„Nerozoberajme to.“ odpovedal nahnevane Lufo, „za chodbou sú tri miestnosti s nástrahami. V prvej je naťahaných množstvo špagátov. Ak sa ich dotkneš, spustí sa zo stropu hromada ostrých nožov. Rozkrájajú ťa na chutnučké karé.“
„To znie príšerne.“ zhrozila sa Babs.
„Prosím ťa. Pohoda. Toto zvládnem ja. Prebehnem na druhú stranu miestnosti a nože vypnem. Ty potom môžeš prejsť za mnou.“
Babs sa uľavilo. „A čo druhá miestnosť?“
„Tá je tu,“ ukázal na dlhý obdĺžnik na mape. Bolo v ňom nakreslené škaredé kričiace monštrum. „Je to vreštiaca miestnosť. Nemôžeš sa dotknúť ani jednej steny, ináč odvšadiaľ začnú vychádzať malé kričiace slimáčatá. Ten vreskot ti roztrhá hlavu.“
Babs stiahlo pri tej predstave žalúdok. Pár krát sa zhlboka nadýchla aby si dodala odvahy. „Dobre. To zasa zvládnem ja.“ Snažila sa znieť sebavedomo, ale Lufo vycítil jej neistý tón a štipľavo sa zachichotal.
„Super! Takže musíš prejsť na opačný koniec miestnosti a tam vreskot deaktivovať. Potom už budeme stáť pred poslednou miestnosťou. Mraziareň. Stačia ti dve sekundy v nej a skončíš ako ľadová kocka.“
Babs konečne pochopila Lufov záchvat smiechu keď mu pred pár dňami tvrdila, že chce slimákov poraziť zmrazovačom. Slimáky už umenie chladu dokonale ovládali a dokonca ho používajú vo svoj vlastný prospech. „Takže, napadá ti ako sa dostať cez túto miestnosť? Nerád by som zas ostal niekde zmrznutý.“
Babs blysol v hlave nápad: „To si píš, že mám!“
„Výborne! Za touto miestnosťou je žalár, kde väznia tvojho bambúcha. Ešte, že je len jeden. Bambúsi sú obrovskí a príšerne nemotorní. Neviem ako by sme na slobodu dostávali viacerých.“ prehlásil Lufo.
Babs smutne prikývla. Nástrahy v slimačom hrade nevyzerali ani trochu jednoducho, no vedela, že ich musí prekonať aby dostala na slobodu svojho Moma.
„Dnes v noci sa pripravím a na svitaní môžeme vyraziť.“ povedala odhodlane.
Lufo mávol rukou a zbalil si mapy do vrecka.
„Ako myslíš,“ zazíval, „ja idem spať.“