Babs sa krčila na studenej kamennej lavici v hradnom žalári slimákov. Nemilosrdný chlad jej zaliezal pod kosti a zuby jej drkotali od zimy a od strachu.
Kde ten Lufo toľko trčí. Dúfam, že ma tu nakoniec nenechá. Dostal za mňa kopu peňazí a má aj môj batoh s vynálezmi. Kľudne by ma tu mohol nechať a ďalej sa vtierať slimákom do zadku. A ja budem zajtra ráno o hlavu kratšia.
Odrazu sa ozval príšerný lomoz. Jeden zo slimačích strážcov vtrhol do podzemia a nahlas si čosi vyspevoval:
„Ó slimáky spojme sa,
proti dobrým búrme sa.
O kráľa nášho sa dobre starajme,
Za peniaze dušu predajme.
Slimáky! Imaky! Li..má…“
Posledné slová mu už ale akosi nebolo rozumieť. Tackavo sa preplazil k Babsinej cele, oprel si svoje veľké telo o mreže a s rachotom sa zrútil na zem. Hneď nato vbehla do podzemia malá čierna postavička.
„Lufo!“ vykríkla od radosti dievčina, „už som skoro prestávala veriť, že prídeš.“
„Čo sľúbim to dodržím, krpaňa Brumanová.“ žmurkol na ňu a z vačku vytiahol veľký zväzok kľúčov. Na prvý krát trafil ten správny a dvere sa so škripotom otvorili.
„Myslím, že toto je tvoje.“ hodil jej k nohám batoh s vynálezmi.
Babs z neho rýchlo vytiahla levitujúcu dosku deduška Ala - tú, na ktorej kedysi venčieval rybičky. Počas minulej noci ju však zmenila na turbo-rýchly lietajúci skate. Položila skate na zem a obaja naň vyskočili.
„Pripravený?“ otočila sa na Lufa.
„Že sa pýtaš! Poďme ukázať týmto otravným slimákom kto je tu lepší!“ zaškeril sa čierny tvorček a chytil Babs pevne okolo pása.
Leteli cez zložité podzemné bludisko. Občas narazili na slimačieho strážcu, ktorý odpočívali na zemi a hlasno si odfukoval.
„Ryžové víno je istotka. Úplne ich to odpálilo! Zajtra ráno budú mať riadny bolehlav.“ smial sa nahlas Lufo keď prelietali cez dlhú chodbu. Na jej konci žiarili veľké zlaté dvere.
„To je vstup do špagátovej miestnosti?“ spýtala sa Babs s obavami.
„Hej. Ale žiadny strach. Vieš aký som ohybný. Popreskakujem až ku ďalším dverám a nedotknem sa ani jedného lana.“ povedal Lufo a stlačil veľké kamenné tlačidlo vedľa dverí. Tie sa sa škripotom odsunuli a pred nimi sa objavila dlhá miestnosť plná tenkých, natesno naťahaných špagátov. Babs nasucho prehltla a s malou dušičkou sa otočila na Lufa:
„Dávaj si pozor, nerada by som zbierala tvoje kúsky.“
Lufo odhodlane vyrazil a šikovne preskakoval medzi špagátmi. Výskok, kotúľ, stojka, salto, otočka…Ktokoľvek väčší ako on by sa už určite o jednu z nitiek zachytil, no jeho pružné telíčko sa dokázalo vyhnúť každej nástrahe. Čím bol ďalej, tým viac si veril a tým viac sa začínal predvádzať. Bol už takmer na konci, keď vyskočil strmo hore aby sa vyhol niekoľkým hrubším povrazom, kúsok preliezol po strope, hneď potom zoskočil cez malú medzeru medzi špagátmi a...
„Pozor!“ skríkla Babs.
Lufo sa zapotácal na mieste. Svojimi špicatými ušami sa jemne dotýkal špagátu nad ním. Ani nedýchal, len opatrne natiahol nohu a stlačil ňou mramorové tlačidlo pri strieborných dverách vedúcich do ďalšej miestnosti. Vtedy všetky špagáty povolili a popadli na zem. Babs si s úľavou vydýchla. Vyšlo to. Vyskočila na skate a preletela k čiernemu tvorčekovi.
„Mal som to pod kontrolou.“ povedal Lufo zahanbene.
„To určite.“ prevrátila očami Babs.
Pred sebou zbadali podivnú miestnosť. Z každej strany na nich pozeral ich odraz. Stáli totiž pred zrkadlovým bludiskom.
„Ako sa dostanem ku ďalším dverám?“ spýtala sa Babs.
„Netuším,” priznal Lufo, „budeš musieť prejsť cez bludisko, ale bez toho aby si sa dotkla niektorej zo zrkadlových stien alebo zeme. Lebo ináč...“
„Ja viem,“ skočila mu do reči, „vylezú vrieskajúce slimáky a praskne nám obom hlava.“
Vyskočila na skate a stratila sa medzi zrkadlami.
Netušila, kde sa jedna cesta končí a druhá začína. Všade okolo videla len svoj odraz. Postupovala veľmi opatrne no i tak sa musela niekoľko krát vrátiť a zmeniť trasu, až sa nakoniec dostala pred kamenné dvere.
„Som tu ale žiadne tlačidlo nevidím.“ zakričala na Lufa.
„Nemusí byť také isté ako pred tým. Skús hľadať iný tvar alebo farbu.“
Babs prezerala každý centimeter zrkadlových stien. Musela letieť tesne pri nich aby tlačidlo neprehliadla, no zároveň dosť ďaleko aby sa ničoho nedotkla.
„Mám to!“ zbadala malilinké kamenné tlačítko.
Opatrne ho zatlačila malíčkom. Zrkadlá sa v tom momente zasunuli do zeme a kamenné dvere odhalili vstup do ďalšej miestnosti. Vtedy sa Babs celá roztriasla. Z miestnosti sálal neznesiteľný chlad, steny boli pokryté hrubou vrstvou ľadu a zo stropu viselo najmenej sto dlhočizných cencúľov.
„Mazivá mastooosť.“ povedala s omrznutou sánkou a radšej rýchlo preletela späť k Lufovi. Bolo tam aspoň o trochu teplejšie.
„Tak krpaňa Brumanová. Neplánujem zas kvôli tebe mrznúť. Ako chceš vyriešiť toto?“ drkotal zubami Lufo.
Babs otvorila batoh a premrznutými prstami z neho vytiahla náramok veľmi podobný jej zmrazovaču. Bol však červený a o poznanie menší.
„Myslím, že toto by sa ti mohlo páčiť.“ natiahla náramok Lufovi na ruku. Ten ju zdvihol, namieril pred seba a vypálil z náramku ohnivý plamienok. V očiach sa mu zjavili iskričky radosti. Chvíľu s úžasom pozeral na svoje zápästie a na náramok, ktorý na rozdiel od zmrazovača dokázal veci zahriať.
„To je čosi!“ povedal nadšene.
„Je len tvoj. Rozmrazí čokoľvek na čo namieriš a tiež s ním môžeš okolo seba vytvoriť tepelný štít aby si sa ochránil pred zimou.“ vysvetľovala mu hrdo.
„Uau! Super Babs.“ povzdychol si Lufo.
Dievčina sa usmiala. Po prvý krát jej povedal ináč ako krpaňa Brumanová. To bol najväčší prejav vďaky aký mohla dostať.
„Ideme!“ Lufo vyskočil na prednú časť skatu a s rukou namierenou pred seba vleteli spolu s Babs do mrazivej miestnosti. Oheň, ktorý z náramku vychádzal vytvoril okolo nich ochrannú vrstvu. Bez problémov preleteli až k ďalším dverám, ktoré rozmrzli hneď ako sa k nim priblížili. Lufo stiahol ruku k telu aby zhasol oheň a stlačili bronzové tlačidlo nad dverami. Vstúpili do ďalšej miestnosti.
„Momo by mal byť niekde tu, nie?“ zašepkala s obavami Babs. Stáli na začiatku akejsi tmavej jaskyne. Nebolo vidieť vôbec nič iba kdesi neďaleko od nich svietilo spod zeme slabé biele svetielko. S malou dušičkou vykročili vpred.