Babs prebudili neznáme hlasy prichádzajúce odkiaľsi zďaleka. Neochotne otvorila rozospaté oči. Cítila sa tak veľmi unavená. Do skorého rána chystala výzbroj na dnešnú výpravu, až kým od úplného vyčerpania nezaspala. Rýchlo vstala, skontrolovala či všetky vynálezy fungujú ako by mali a nahádzala výzbroj do batohu. Rozhrnula vysokú trávu, v ktorej spolu s Lufom prenocovali a snažila sa nájst odkiaľ hlasy pochádzajú. Pri hradnej skale zbadala skupinku slimákov.
„Tak už ich tu máme!“ ozval sa spoza dievčiny Lufo a poriadne zazíval. „Tí vpravo sú strážcovia a vidíš tých čo majú na sebe pripevnené vozne? Tak tí nás povezú k hradu. Daj sem ten batoh a môžeme vyraziť.“
Čierny tvorček si vyhodil batoh na plecia, zviazal dievčine ruky za chrbtom - to aby vyzerala ako jeho zajatkyňa - a takto spolu prešli až ku skale. Pri nej sa dvaja slimačí strážcovia besnili na motorkách a postaršie slimáky s vozňami ich znudene sledovali.
„Hej kamoši,“ zakričal na nich Lufo a jeho hlas znel akosi neprirodzene, „mám tu pre kráľa dôležitú zajatkyňu.“
Dvaja strážnici sa prestali naháňať a s nahnevaným výrazom sa otočili na Lufa.
„Ale, ale. Malý Lufíček sa zas ide pchať nášmu kráľovi do zadku!“ ozval sa väčší z dvoch slimákov.
„Máš pravdu Pínius,“ chechtal sa druhý menší slimák, „malý Lufíček túži byť ako my. Veľký a obrovský.“
„Buď ticho.“ zavrčal Pínius. „To je predsa to isté.“
Odrazu si Pínius uvedomil, že Lufíček nie je sám. Jeho motorka hlasno zavrčala a nebezpečne sa priblížila k Babs. Slimák zastal tesne pred dievčinou, natiahol k nej svoje dlhé tykadlá a premeral si ju od hlavy po päty.
„To je ale úlovok.“ rehotal sa jej a pľul pri tom všade naokolo.
„Páni Pínius, vieš kto to je?! Tá, čo sa jej podarilo ujsť pri útoku na Bambúcha!“ ozval sa s údivom menší slimačí strážca.
„Viem!“ zavrčal Pínius a vyceril svoje nechutné čierne zubiská.
„Takže chlapi, budeme potrebovať odvoz!“ kričal nervózne Lufo.
„Veď hej.“ odvrkol nakoniec Pínius, „takú korisť si chce náš pán určite vychutnať sám.“ Otočil sa ku starému slimákovi s čiernožltým vozňom: „Hej ty! Odvezieš týchto dvoch na hrad.“
Cesta bola dlhá. Neskutočne dlhá. Starý slimák šiel pomaly a celý čas vzdychal a fučal, až sa začali obávať, či cestu po kolmej skale zvládne. Po pár hodinách predsa len zastavili pred hradnou bránou.
„Prepitné nebude čo?“ osopil sa na nich slimák. „Môžem sa ja vykašľať na takúto robotu. Idem sa tu zodrať a nič z toho. Veď ja vám raz ukážem vy sp...“
Našťastie v tom momente prehlušil slimakovo nadávanie rachot otvárajúcej sa hradnej brány. Babs s Lufom vošli do hradu. Pred nimi sa rozprestierala velikánska sála plná obrazov slimáčích vládcov.
„Slimačia vstupná chodba,“ zašepkal Lufo, „zatáča sa dnu ako ulita a v jej strede sedí sám kráľ.“
Po chvíli predstúpili pred kráľa, Babs vypúlila oči a s otvorenými ústami ostala pozerať na tú nádheru. Velikansky slimák sedel na gigantickej motorke. Mal na sebe len koženú sukňu a cez hlavu uviazanú šatku. Hruď mal vyprsenú tak, že ani nedýchal. Držal v ruke dlhokánsky oštep a tváril sa akoby mu patril celý svet. Vyzeralo to, že pózuje na obraz, ale nikde nebol žiadny maliar.
„Pokľakni poddaný!” zamrmlal kráľ a nevenoval dvom prichádzajúcim ani len pohľad. Pozeral niekam pred seba na stenu vyzdobenú kresbami kapusty a uhoriek.
„Moje meno je kráľ Kamil.“ pokračoval. „To je odzadu limak, a to znie skoro ako slimák. Chápeš?“ Konečne otočil oči na tykadlách na Babs s Lufom a s vážnym hlasom pokračoval. „Som Slimák Kamil. Moje meno ma predurčuje vládnuť.“
„Najslizkejší kráľ Kamil, nesiem ti zajatkyňu, po ktorú si ma vyslal. Ušla pri zajímaní Bambúcha.“ prehovoril Lufo hlbším hlasom ako zvyčajne.
„Slimákom ešte nikdy nikto neušiel.“ rozhneval sa kráľ.
„Vaše tykadlorodie, toto bol samozrejme výnimočný prípad. Vy sám ste ma po ňu poslali, pamätáte? Preukázali ste vtedy váš hnev a hodili o stenu džbán plný šťavy z repy.“ Lufo ukázal na červenú škvrnu na stene pred kráľom.
„Mám ohromnú silu.“ zachechotal sa kráľ.
„To iste vaše slizorodie.“ uklonil sa Lufo.
„Dobre teda, výnimočne s tebou súhlasím. Odveďte to dievča do žalára.“ zavelil kráľ a pokýval rukou akoby už nikoho nechcel vidieť.
„Pane, myslím, že ste na niečo zabudli.“
Kráľ vypúlil oči akoby mu premýšľanie nad tým na čo zabudol spôsobovalo nekonečnú bolesť. Po chvíli zajasal: “Aha iste! Tvoja odmena!“ načiahol sa do vreca pripevneného na motorke. Vytiahol z neho malý mešec a hodil ho k Lufovi.
„Na! Je malý, ako tvoj úlovok.“ zasmial sa, ako dobre to vymyslel.
„O najblatorodejši kráľ Kamil, žasnem nad vašou múdrosťou. No i keď je môj úlovok drobný, je zároveň i výnimočný. Vy sám ste to potvrdili. I moja odmena by teda mala byť výnimočná.” odpovedal Lufo klaňajúc sa.
Kráľ prevrátil oči a zavzdychal nad tým, že ho Lufo opäť núti premýšľať. O pár dlhých sekúnd sa mu tvár opäť rozžiarila. „No hej, to je pravda,“ a hodil na zem ďalší, o poznanie väčší mešec, „a teraz sa mi už practe všetci z očí!“